Nešťastie ...

Autor: Pavel Vrabec | 30.11.2014 o 20:24 | Karma článku: 2,99 | Prečítané:  450x

Nemyslím, že som nejako zvlášť roztržitý, ale jedným aspektom akoby som túto úsmevy i plač vyvolávajúcu vlastnosť človeka spĺňal - zabúdam, strácam, hľadám čiapku. Nie doma, tam ich mám pekne uložené, ale v tých "najlepších" momentoch - pri cestovaní v dopravných prostriedkoch. Nechcel som písať o banalitách, ale občas je na banalitách postavený celý život. Či nielen občas? Keďže som v posledný týždeň trikrát skoro stratil šiltovku či zimnú čiapku, musím sa podeliť o tieto radosti :o).

Prvýkrát sa mi TO stalo, keď som šiel v mojich 30. rokoch "dorobiť" vojnu. Večer pred odchodom na útvar som vystupoval z taxíka a šiltovka bola na mojich kolenách. Po príchode pred dom po výživnom rozhovore s taxikárom som zaplatil, vystúpil a samozrejme na šiltovku zabudol. Keďže bol nejaký zimný mesiac, v tej tme som si nič nevšimol. Až doma. Mal som k tej teploprinášajúcej helme silný a vrúcny citový vzťah, nuž som volal do taxislužby, či ju náhodou taximan nenašiel. Nie. Aj pred dom som sa bol pozrieť, pretože iste mi pri vystupovaní skĺzla z kolien na chodník, no už ani tam nebola. Zle sa mi odchádzalo do služieb ozbrojených zložiek. Dali mi tam v rámci výstroja akúsi náhradu, síce zadarmo, ale predsa len náhradu. Bolo mi veľmi smutno. Keď som nemohol na prični častokrát zaspať, iste to bolo pre roztrhnutý zväzok s mojou milovanou ... :o( ...

Po tomto zážitku sa mi stávalo pravidelne, že mi pokrývky hlavy padali v busoch na zem. Bohužiaľ, ja keď nastúpim do nejakej tej mašinky, či je to auto alebo MHD či vlak, snímem ozdobu z hlavy. V tom momente sa síce cítim tak akosi nesvoj, akoby som zrazu čosi stratil, bol nahý, akoby som nebol komplet, ale nech si trochu aj ona oddýchne ... po prvom otrasnom zážitku so stratou vernej spoločníčky som sa skoro nespamätal, nuž môj organizmus nastavil do budúcnosti obranný mechanizmus straty pamäte. Takže si nepamätám, či som ešte niekedy túto vzácnu súčasť môjho outfitu stratil. No ak nie, tak to bolo iste len z dôvodu, že dobrí ľudia stále existujú.

Ako v spomínaných posledných troch prípadoch:

1. Idem v buse číslo 84 a chcem pri Auparku preskočiť na 95-ku. Vstanem a rozbehnem sa k predným dverám, samozrejme nestíham, nuž sa vraciam k svojmu vyhriatemu sedadlu. A tu mi oproti sediaca slečna s úsmevom podáva šiltovku, ktorá mi po vyskočení zo sedadla a úniku vpred spadla z batoha (tomu som ju ako módny doplnok dočasne požičal). Že ma chcela zachytiť za rukáv, no nestihla ... musíš viac cvičiť, moja ...

2. Nastúpim do busu Student Agency, smer Praha, sadám si a na kolená si pokladám bundu a na ňu čo iné, ako zimnú čiapku. Keď sa trochu zvoľní počet nastupujúcich a uvoľní ulička, vstanem a bundu hádžem do uzatvárateľného batožinového priestoru nad hlavou. Vzápätí po dopadnutí na sedaciu časť tela nejaká pani, prechádzajúca uličkou vraví, že na niečo stúpila. Nuž, na čo iné, ako moju vznešenú pokrývku. Ospravedlňuje sa a ja so zaťatými päsťami so zbelenými hánkami cez stisnuté sánky precedím, že "v pohode, však sa jej nič nestalo" ... jediné jej šťastie ...

3. Dnes ... cestujem v 83-ke, šiltovka položená na ruksaku, ale už ju držím za nastavovací remienok, no chcem si napraviť kábel od slúchadiel od prehrávača, ktorý držím v druhej ruke. Samozrejme pustím šiltovku, ktorá s víťazným (možno zúfalým) výkrikom uniká odo mňa smerom k zemi ... dnes je vonku dosť mokro, takže aj v buse ... kurňa, to nemôže šofér na konečných tú dlážku vytrieť?! ...

:o)))

Sypem si popol na hlavu, ale verte mi, snažím sa, už dávam čiapky aj do ruksaku, či zimné do vrecka bundy, no niekedy to neviem ovplyvniť ... :o( ... tých prípadov je omnoho, omnoho viac, niekedy ma upozornia dobrí ľudia, niekedy si všimnem, že niečo letí k zemi, niekedy to je aj počuť ... :o) ...

Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Veď uvážte - v tomto sychravom počasí keď nebudem mať pokrývku mojej len mierne porastenej hlavy, môžem všeličo dostať. Prinajlepšom nádchu. V najhoršom prípade sa mi scvrkne mozog. Či zrazí, keby náhodou aj pršalo. Pri mojej práci, keď sa pohybujem na čerstvom mestskom vzduchu, mi to môže hroziť kedykoľvek. A nešťastie je hotové ...

To mi pripomenulo vtip - Ako chytíte myš? Postavíte šibeničku, na ňu uviažete špagátik, na jeho druhý koniec syr. Ten potom rozkrútite, myš naháňa dokola sa točiaci syr a keď je dobre upachtená a spotená, prisuniete misku s vodou. Myš sa napije a dostane zápal pľúc ...

 

Slniečko v duši ...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?