O polnoci som sa vrátil z kina. Toho "svetovejšieho". Dcéra bola dohodnutá s kamarátkou na 21:20, reku, či môžem ísť s nimi. Nema problema. Ale oni už majú rezervované lístky, tak rýchlo, či je ešte vedľa nich voľné. Kuknem na net a bolo ... ale len v ich rade ... dve sedadlá vedľa nich z jednej strany sa už však predali, z druhej strany ešte viac čísiel. Nevadí, však nejdeme do kina tliachať, ale pozerať film, nie? Pred vstupom do sály zažartujem, že budem sedieť sám v strede radu medzi cudzími ľuďmi a isto budú z oboch strán pukance a iné "dobroty". Niekedy nechápem, ako a kedy som sa stal jasnovidcom, normálne sám zo seba nemôžem ... ♥ ... :) ...
Usadíme sa, "moje" kočky na čísla 14 a 15, ja na 11 ... medzi nami na čísle 12 a 13 sedí párik, pri našom príchode už boli rozložení, okrem šiat samozrejme najviac s poživňou, bez ktorej by sa iste nedožili konca filmu, tak som zavrhol moju pôvodnú myšlienku, že poprosím o hru Škatule hýbte sa ... z druhej strany "mojej" jedenástky na desine a devine sedeli dve mladé dievčatá, tak okolo 18 - 20. Jasné, uhádli ste, aj tie mali so sebou nepostrádateľný balíček prvej pomoci, keby náhodou umierali hladom.
Po ohavných reklamách a otravných upútavkách na "vybuchujúce" filmy začal konečne náš. Nejako sa mi nezdalo, že zároveň s prvou klapkou nezačali aj známe zvuky zo strán. Hej, trochu strpenia, prosím, dočkal som sa ... po chvíli sa to rozbehlo. Pretože film nebol napodiv prešpikovaný od začiatku do konca výbuchmi (to bude až druhá časť), v tom skoro celý film trvajúcom tichu sa to najprv ozvalo zľava, od dua. Vymieňali si misku s tak prepotrebným nachos a vrecko s tak neodolateľnými pukancami, že som mal chuť ich objať. Ale oni si vystačili sami, okrem výmeny základných potravín, ktoré má každá dobrá gazdinká v špajzi, si občas mľaskavými cmuknutiami vymieňali aj sliny. Podchvíľou to všetko spláchli výživným kolovým nápojom, na ktorý boli použité rastliny kola odkiaľsi z pralesa. Celé to vyzeralo asi takto: chrum, chrum, mľask, cmuk, mľask, sŕŕŕk, mľask, chrum, cmuk, sŕŕŕk, mľask ... pozitívne som hodnotil a obdivoval kreativitu, s akou sa tieto jednotlivé úkony obmieňali. Mylne som, ja nevzdelaný, predpokladal, že to bude pravidelne a symetricky, ale nie! Celé to bolo tak nádherne a majstrovsky podané, netušil som, že to môže nabrať až umelecký dojem, to obmieňanie ... normálne som nechápal, príjemne ma prekvapili. Až som bol smutný, keď o pol hodinu skončili. Síce nie so všetkým, ale samotné cmuk a sŕŕŕk, to už nebolo ono. Dávam im 8/10 bodov.
Kým som sa zameral na hodnotenie páriku, ani som nepostrehol, že súčasne sa niečo deje aj z druhej strany, od dievčat. Ale keď tandem ako-tak uspokojil svoje pudy a potreby (ešteže nie všetky), zvýraznil sa kultúrny program aj sprava. Tam boli len pukance a nápoj, no zato hmatanie, hľadanie, vyberanie pukancov z kartónového obalu mi pripomínalo bager, ktorý tupo civí a kedy-tedy naráža na stvrdnutú zem. Myslel som, že vybratie pukancov z vrecka je ľahká aktivita, no znovu som sa mýlil. Slečna na desinke mi ukázala, že je to veľmi zložitá a zodpovedná činnosť. Nestačí len jednoducho začrieť, zovrieť, vytiahnuť a vložiť do úst. Oj nie, to čo by, ako vyzeralo?! Pri vsunutí ruky do vrecka z vysokokvalitného kartónu treba tou rukou s pekelnými nechtíkmi poklepkať po stenách, kým sa dostane na dno. A na tom dne, to tiež nie je také jednoduché, tie pukance, hajzlíci jedni, oni normálne utekajú a tak ich treba hľadať, šmátrať okolo nich, naháňať, skrátka, je to boj! A keď sa už podarí nejakého lapaja chytiť a metajúceho sa vložiť do úst, potom počas tichej scény filmu ho treba pomaly, opatrne, čo najprecíznejšie, aby sme nevyrušovali susedov, pochrúmať. Vyjadrujem tejto slečne obdiv, má u mňa 9/10 bodov za predvedenie, ako sa dajú jesť veľké pukance skoro celý, 125 minútový film. To som ešte nezažil. Ten jeden bod do desinky som jej strhol za to, že posledných 30 minút nemala do úst čo vložiť a tak trpela ako divá sviňa. Tak si aspoň vyberala jazykom spomedzi zubov šupky (mal som v ruksaku jablko, ale nezľutoval som sa!). Všetko zaklincovala pitím kolového či akého nápoja, ktorý pila s ohľadom na okolie pomaly, dlho, s občasným pretrepaním, či sa ešte niečo v pohári nachádza. Tu jej musím priznať, že asi už vytušila, že môže obťažovať, lebo naozaj sa snažila piť potichu, no pohár nespolupracoval, pukal, slamka sipela a mne dochádzali nervy. Našťastie, spomínaných 30 minút pred koncom filmu nastal pokoj. Až som sa strhol, či som nezaspal ....
Som tolerantný človek, ale akýsi kontrolný mechanizmus je u mňa nastavený maximálne tak 20 minút od začiatku filmu. Dovtedy sa väčšinou všetci diváci zbavia svojich potravinových zásob a premiestnia ich zo sáčkov do žalúdka.
Ale toto, čo bolo, to bol rekord. Ja teda neviem ako ostatní v kine, sedeli sme v poslednom rade, za nami len pán kina - premietač, pred slečnou na desiatke nikto nesedel, jej kamarátka bola o dosť tichšia, asi je to najviac počuť u najbližších susedov. Najväčší obdiv vyjadrujem sebe, že som, napriek občasnému výpadku z deja filmu, nevybuchol. Tlak vo mne spôsoboval, že ma oblieval pot, zvuky, šíriace sa z jednej strany a keď odtiaľ prestali tak z druhej, ma dvíhali zo sedadla a spôsobovali návaly horúčavy. Vypotil som sa lepšie, ako v saune :). Alebo som len strašne precitlivený. Iste za to môže ten nízky atmosférický tlak, jeseň, málo endorfínov ...
Inak, medzi nami, ako nehnevajte sa na mňa, ale jesť o jedenástej v noci, to si môžem s mojou vychrtlou postavou dovoliť len ja :).
Super, zase sa dobre vyspím do roboty .. :) ...
Slniečko v duši ...
