Prekážky z vody zrodené,
tvária sa strašne vážne,
vidí ho cez sklo zahmlené,
cíti pichľavo vlažne.
Vraziť mu do srdca krutý klin
a či radšej zbúrať stenu sklenú
špinavú sťa od divých svíň,
jej rozum so srdcom dohodnú.
Tá stena mliečna stojí tu,
chcela by spoza nej k nemu,
no strach má ruku istú,
prináša od nej len zimu.
Nechce si pomôcť kladivom,
preklenúť bariéru vratkú,
radšej päsťou búši omylom
na sklo, čo verí smútku.
Nechce vyjsť z kruhu hrdosti,
čo istotou sa tvári,
on čaká sto večností,
s bolesťou priateľsky zdraví.
Skope ho, či sladko rozsvieti ... ?
Čakajúc ortieľ nezvratný,
v hlave mu lietajú smeti,
myšlienok plný, a celkom prázdny.
Zvnútra kocky sa ozve hlas,
no nie je v tóne lásky,
príkre slová znejú zas,
nehladia mu ostré vrásky.
Neverí, že jej srdce to vraví,
pozná ju, žil s ňou v návratoch,
to zrkadlo ju hrubo kriví,
rád by ho videl v črepoch.
Nevie - patrí jej? Či ona jemu? Či sebe navzájom?
Či celý svet lepší je, keď pociťuje krivdu?
Otázky týčia sa nad mĺkvym hrobom,
dozvie sa niekedy konečne pravdu?
Slniečko v duši ...