Ale nie o tomto som chcel - nebudem rozoberať priebeh zápasu, nebudem písať o tom, ako mali naši hrať, čo mali robiť. Na to sa necítim kompetentný, to prenechám odborníkom. Zameriam sa na druhú stranu mantinelu - na divákov, teda ani nie tých na štadióne či pri TV, ale na fanúšikovskú dedinu pri Zimnom štadióne v BA.
Mám z nej totiž osobné skúsenosti z piatkového zápasu s Čechmi. Nikdy som nebol nejaký fanatický fanúšik hokeja či futbalu, ale významné podujatia ako MS, olympiádu si pozriem, takže keď sme teraz navyše hrali doma, bolo jasné, že pokiaľ nebudem v práci, bude sa "kukať" hokej. Dcéra vymyslela, že ide s kamarátmi do "funzóny". Nakoľko mala zaracha, spravili sme kompromis, že pôjdeme aj my s manželkou.Vravel som si, že aspoň prvý raz naživo zažijem tú atmosféru, keď doteraz som len vysedával pred TV. Však MS sú u nás málokedy.
Keď sme tam prišli, čakal nás neuveriteľný dav. Jasné, však aj my sme prispeli do počtu. Ale to, čo sa dialo pri bráne, ku ktorej sme sa po centimetroch posúvali a predrali potlačení a pomačkaní, bolo fakt šialené. Brána bola podľa mňa na tieto pomery dosť úzka. Chápem, že organizátori potrebovali každého prehmatať, takže si nemohli dovoliť široký zástup. No zúžiť do cca 4 m širokej brány davy ľudí, ktorí sa k nej zvonku valili v polkruhu 180° - zboku z oboch strán brány popri plote aj priamo naproti bráne .... Kým popri plote sa to ešte dalo ako-tak udržať, aj nejaký ten životný priestor sa dal vybojovať, priamo pred bránou, kde sa všetky rieky spájali to už nešlo. Mal som čo robiť, aby som sa ja udržal na nohách, čo ešte deti. Myslím, že už zvonku mal byť zábranami vytvorený koridor, aby sa k bráne dalo dostať len jedným smerom. V tlačenici ma (a ako som zachytil aj od okolostojacich aj ich) premohla obava, aby sa niečo nestalo. Stačilo, aby sa niekto potkol (nevideli sme si pod nohy, pri bráne boli rôzne stupienky) a tragédia by bola hotová. Zozadu nás tlačili v úzkom priechode, natlačení sme boli telo na telo, dav s nami mykal z boka na bok. Celá tá mordovačka trvala pekne dlho. Do radu pri plote sme prišli cca o 19.20, za kontrolu SBS-kármi do areálu sme sa dostali asi o 20:10 ....
Dobre, sme vnútri, tešil som sa na veľkoplošný panel, reku, to bude fasa zážitok oproti obývačke. No môžem povedať, že som sa strašne sklamal. Skoro nič som nepočul. Chápem, že sa musí skandovať, preto mi ani tak nevadilo, že som počul len niečo, však mám oči. Dôvod môjho sklamania bol skôr inde.
Tým, že sme sa dostali do areálu až na začiatku zápasu a mnohí tam boli už hodinu - dve, mali už podpornými prostriedkami dostatočne zdvihnutú náladu. Z môjho fandenia bol všetok dobrý pocit preč. Neviem, či alkohol nutne patrí k športu, teda myslím, k fandeniu, lebo športovci samotní by asi v alkoholovom opojení žiaden výkon nepodali. Keď sú pre mnohých fanúšikov mená ako Hossa, Demitra, Šatan vzormi, keď pre nich tak veľa znamenajú, prečo si z nich nezoberú aj túto vlastnosť? - športujem = nepijem. Ja totiž chápem ako určitý spôsob športu aj samotné fandenie.
Od malička neznášam agresivitu a preto mi na takýchto podujatiach vadí, že sa podáva alkohol. Veď práve vášne prebudené na takýchto akciách sa alkoholom znásobujú. Nevraviac o dávaní si pozor na to, aby vám niekto labilnejší nestúpil na nohu, nezhodil vás či neprepálil cigaretou odev. A ako vysvetliť deťom, že "tam" sa nedá postaviť, lebo je tam na zemi obsah žalúdka fanúšika, ktorý to evidentne s konzumáciou nezvládol.
Stál pri mne jeden, ktorý na rôzne akcie našich hokejistov reagoval dosť zúrivo hláškami typu "toto je čo, do pi... " a pod. Bol sám, neviem či sa stratil "svojim", alebo sám už prišiel, ale evidentne ho nebolo treba provokovať, pretože som vnútorným hlasom cítil, že by nemal kto odviezť rodinu domov. Neviem, či sem chodia ľudia fandiť alebo sa ožrať ... veď mnohí na plátno ani nepozerali, len reagovali podľa toho, či ostatní, ktorí sa pozerali jasali, tlieskali alebo hanlivo ručali ....
Ako som povedal, neznášam agresiu a násilie, navyše nelogicky na miestach, kde by mala byť zábava. Iste, drvivá väčšina ľudí sa zabáva, ale stačí jeden, ktorý to poserie a hneď je nálada na bode mrazu. Jeden taký vydá za tisícku "normálnych". Viďme posledný prípad z funzóny na Tyršovom nábreží, kde bodol z prehry s Rusmi frustrovaný 18-ročný chalan svojho spolužiaka do stehien. Vraj predtým nikdy nemali konflikty. No pekne. Takže toto sa volá to fandenie? Alebo čo prípad nášho pána prezidenta? Faul lakťom na premiérku - ženu a vetu "Nezavadzajte tu!" snáď netreba rozoberať. Takto na nás pôsobí šport? (teraz neviem, či aj prezident mal čosi v krvi, alebo tak reaguje normálne).
Šport by mal ľudí spájať. Príkladom by mali byť znova športovci. Všetci zúčastnení hokejisti hrávajú v rôznych kluboch, v zámorí, Rusku, vo svojich krajinách. A tam majú za spoluhráčov veľakrát tých, ktorí na MS tentoraz stoja na opačnej strane. S vervou proti sebe "bojujú", aby po zápase sadli spoločne za stôl so svojim "nepriateľom". Teda nie hneď samozrejme, myslel som to obrazne, ale po šampionáte budú hrať zas spolu a absolútne si nebudú skákať do vlasov za to, že počas niektorého zápasu prišlo medzi nimi k nejakej potýčke. .... To naši fanúšikovia veru nie. Teraz sú jedno telo, jedna myseľ, ale skončia majstrovstvá a znova budú fandiť len svojim klubom. To je v poriadku, horšie je, že sa budú nenávidieť a navzájom "mydliť". Už akoby nebudeme jeden národ, ako počas MS. A to sa nedeje len na športových podujatiach.
Ešte k piatkovému zápasu - mladší chalan ma zaskočil, keď párkrát zopakoval repliku "to je strašné", či ešte lepšie "to je nešťastie". Nešťastie? Vie on, čo je v živote strašné, či nešťastie? Preboha, asi som ja vadný a viem, že za tento článok sa na mňa spustí vlna kritiky, ale nešťastie pre mňa je napr. keď dieťa ochorie na leukémiu. Keď sa zrúti lietadlo. Prehrali sme? Nuž, to sa už nezmení, tak verme, že nabudúce to bude iné. Šport je šport a v ňom ide aj o kus šťastia a preto ja šport beriem presne podľa jeho názvu - ŠPORTOVO.
A preto si radšej vychutnám výkony športovcov naďalej v súkromí ...
