Športom k trvalej invalidite? II.

Autor: Pavel Vrabec | 9.5.2011 o 23:50 | (upravené 10.5.2011 o 0:11) Karma článku: 3,25 | Prečítané:  937x

V poslednej dobe som si povedal, že tragédií, negatívnych myšlienok a vyžarovaní, jóbových zvestí - či už v politike alebo inej oblasti, je okolo mňa tak veľa, že si to prestanem všímať a budem si robiť radosť len pozitívnymi vecami, ktoré ma napĺňajú a "spôsobujú" mi radosť .... jednou z nich je aj "objav" endorfínov :o). Keďže som sa už raz podelil o zážitok športového charakteru v článku Športom k trvalej invalidite?, vravím si, že hodím na papier aj ďalšie dojmy a skúsenosti z obdobia po ... a tak je tu ďalší "radostný" príspevok do rubriky Zápisník "športovca" s originálnym názvom - Športom k trvalej invalidite? II. ... :o). Ak ste nečítali prvú časť, nech sa páči, je o pár článkov nižšie ... ak ste čítať začali a nedočítali, chápem, je to strašne dlhé :o) ... vtedajšie dojmy boli jedinečné a neopakovateľné, nevedel som sa vyjadriť stručne a jasne ... napokon, to sa neviem asi nikdy :o))).

Od pamätného 31. júla 2010, kedy som sa prvýkrát zúčastnil vynikajúco zorganizovaného cyklomaratónu v Stupave, pretieklo v Dunaji len zopár litríkov vody .... mne to pripadá, akoby to bolo v časoch dávnominulých .... odvtedy sa toho totiž udialo viac. Začal som behávať .... ale nielen na autobus, ako dovtedy (teraz si uvedomujem, že v podstate som športoval už oddávna, vždy, keď som nestíhal do práce :o) ... ). Behať sme začali s kamarátom Jurajom, ktorý v prvom "dieli" nemal prilbu. No nie za babami, ale len tak na školskom dvore jednej nemenovanej základnej školy v Petržalke. To, čo sa mi počas povinnej školskej dochádzky bridilo, totiž nejaké krúženie dokola počas vyučovacích prestávok, to som si teraz sám naordinoval. Spočiatku sme s Ďurim prepletali nohami spolu, dnes je to skôr podľa našich pracovných a "životno-súkromných" dejov. Občas to vyjde spolu, občas osve. To spolu ju už menej často. Pretekov a rôznych športových podujatí pre verejnosť sa podľa možností zúčastňujeme spolu. Alebo idem aj sám. Ale to už predbieham.

Na začiatok to chcelo samozrejme bežeckú "výbavu". Nebola to taká anabáza, ako v prvom článku, jednoducho som vošiel do špecializovaného "bežeckého" obchodu, dal si oskenovať chodidlá a vybral z ponúkaných modelov "tenisiek". Okrem bežeckej obuvi som si kúpil aj tričko a krátke nohavice a bolo to. Teda, aj zaplatiť som musel :o(.

A poďho na to! Teraz nech sa dlhoroční športovci a vytrvalci prosím nesmejú - "na počiatku" meral môj beh úctyhodných 10 kolečiek ... jeden okruh = 250 m (pre seba si to rýchlo zrátam na kalkulačke - 2,5 km) ... :o). Po tomto vyčerpávajúcom, sily požierajúcom výkone som myslel, že vypľujem dušu. Či skôr pľúca. Nevedel som dýchať (niežeby to bolo dnes oveľa lepšie, ale aspoň sa už nedusím :o) ....). Takto sme si s Ďurim točili "kolieska", až mi jedného dňa povie, že ideme na septembrový večerno-nočný beh - Night run River park Bratislava. Som sa zasmial strašným spôsobom ... no keď som videl, že to myslí vážne pozorne som (si) ho premeral, reku, či neochorel na mozog. Myslel to vážne, on sa na beh dokonca aj zaregistroval. Ja som si stále netrúfal a neveril. Tesne pred pretekom som sa, naplnený už nechuťou ku krúženiu po rovnakej dráhe, vybral na petržalskú hrádzu s cieľom vyskúšať "čo to dá" ... a hlavne "či" sa to dá :o). A ono sa dalo. Na prvý šup som zabehol 6 km (ja viem, nič moc, ale pre mňa hotový maratón, čo sa pocitov týka :o) ....), takže po návrate domov som sa na Night run zaregistroval i ja.

Tentoraz nebudem dlho pokúšať vašu trpezlivosť, ako v predchádzajúcom dieli .. poviem len, že bolo báječne. Tak ako na cyklomaratóne, tak aj tu panovala výborná nálada, masová davová psychóza v tom najlepšom slova zmysle a endorfíny lietali povetrím. Stačilo len chytať :o). Pred behom sme vylogali fľašu Gatorade-u (Juraj dve), nakoľko doping musí byť. To som si overil už pri Stupavskom cyklomaratóne. Doping zabral, do žíl sa vliala energia. Aj do močového mechúra. Vďaka za prenosné chemické WC .... ledva som stihol štart. Ale potom .... ako som povedal, bolo to čosi fantastické, keď zistíte, že sa viete prekonať a niečo dosiahnuť. Čas nebol bohvieaký, ale dôležitý je ten poct, že ste to zvládli.

No a odvtedy ma to chytilo. A poriadne. Nevravím, že chodím behať každý deň. To sa nedá, zamestnaný človek nemá príliš šancí. Ale raz za tri - štyri dni (dokonca boli a sú obdobia, keď aj každý druhý deň), si nejakých 8 - 11 km dám. Síce s poškodeným meniskom (na jún mám už "objednávku" na artroskopiu), ale dá sa. Natiahnem na koleno bandáž a ide sa. Na vysvetlenie, aby nadpis nekorešpondoval so spomenutou operáciou a nenavádzal niekoho k mylným úvahám: "Aha, vidíš, športuješ a preto máš "pokazené" koleno!". Koleno ma bolelo už dávno predtým, než som začal behávať. Dokonca som už raz artroskopiu podstúpil, pred 8 rokmi a to som vtedy ani netušil, že raz budem nohy zaťažovať inak, ako "sedením" :o). Naopak, dovolím si tvrdiť, že práve spevnením svalstva môže toto čiastočne prebrať funkciu kĺbov a šliach a tak ich odbremeniť.

Ale späť - výpočet "pretekov" je, myslím, na skutočnosť, že predtým som nič nerobil, dosť pestrý. Asi chcem ešte niečo dohnať :o) ... júl 2010 - Stupavský cyklomaratón 40 km, september 2010 - Night run Bratislava beh 7 km a Ružinovská cykločasovka 5 km, október 2010 - Vajnorský minimaratón beh 5,3 km, december 2010 - Silvestrovský beh BA mostami 10,3 km, január 2011 - 1. zimný cyklomaratón Marianka 32 km, marec 2011 - ČSOB hobby beh 6 km, apríl 2011 - Národný beh Devín-Bratislava 11,6 km a Svätojurský cyklomaratón 44 km. A na tento rok mám naplánovaných ešte viac podujatí. V máji beh v Horskom parku, v júni Tesco beh pre život a cyklomaratón v Kuchyni (nie mojej), potom takisto v júni tá nešťasná operácia. Ale treba ju, aby som po nej mohol začať konečne naplno bez strachu z poškodeného kolena. A hlavne bez strachu z hrozby skončenia toho, čo som si tak veľmi obľúbil. Pretože hneď v júli sa "musím" zúčastniť môjho "domovského" Stupavského cyklomaratónu. To je akoby moja alma mater, veď tam som začal, "vyškolil" sa a prišiel tomu všetkému na chuť :o).

Internet príliš nemusím, keď vidím, ako sa niektorí ľudia stávajú na ňom závislými. Ale vďaka nemu získavam informácie o akciách, behoch, cyklomaratónoch ... napr. stránka beh.sk. Absolútna jednička. Od operácie v júni do konca tohto roka mám v práci v kalendári poznačené ešte dva cyklomaratóny (spomínaný v Stupave a druhý na Partizánskej lúke) a asi 5 - 6 behov od 6 až po 16 km ... na budúci rok by som chcel zdolať polmaratón a ak všetko pôjde ako má, v roku 2013 aj maratón. Žeby to bol verejný prísľub? :o) .... budiž, tak verejne sľubujem :o).

Robím pre to, resp. snažím sa robiť pre to čo najviac. Dokonca som bol vo februári na bežeckej konferencii :o). Dostal som plno informácii, ako vyťažiť zo seba maximum. Pri mojej mušej váhe (pre vyznavačov sústavy SI mušej hmotnosti) som takéto čosi naozaj potreboval. Keďže nemám skoro ani gram tuku, nemám veľmi odkiaľ čerpať energiu. Ešte neviem úplne všetko, musím sa "dovzdelávať". Ale základ už je a pevný. Vidieť to aj na zlepšovaní kondície. Kde sú tie časy minuloročných 2,5 km behov, keď som nevedel, kde je sever? :o). V októbri 2010 sa Vajnorského minimaratónu zúčastnil aj Miki Dzurinda. To je iný "makač" :o). Na 5,3 km ma dal "dolu" o necelé 3 min. Tento rok na behu Devín-Bratislava to boli znova cca 2 min., kedy pribehol do cieľa skôr. Ale už na 11,6 km ... Aj som sa mu počas "Devína", keď ma niekde pri kameňolome predbiehal prihovoril, že mi to "robí" už druhýkrát. Na jeho pobavený spýtavý pohľad som mu vysvetlil, že ani na Vajnorskom minimaratóne ma "nenechal" ísť pred seba. Tak som mu strúhol poklonu, že sa hanbím, veď je o 15 rokov starší.

Ale aj na jeho príklade je vidieť, že keď človek niečo robí pre potešenie, keď mu to prináša radosť a pôžitok, keď sa tomu sústavne venuje, tak v tom zákonite začne byť dobrý. Preto budem rád, ak všetci, ktorí ste aj občas pomysleli na to, že niečo pre seba urobíte, no vždy si nájdete výhovorku, prečo dnes nie, ak všetci vstanete a vybehnete von (samozrejme v príhodnejší čas, ako tento článok píšem). Je jedno ako. Či behať, či na korčuliach, na biku ... či len tak po vlastných na prechádzku. Vraví sa, vraj je to štatisticky dokázané, že keď človek vydrží robiť nejakú činnosť 60 dní, potom si ju telo samo priamo vyžaduje. Takže to chce vydržať smiešne dva mesiace :o).

Bolo by fajn, ak by ste aspoň niektorí pochopili tento článok aj ako pozvánku na spomínané podujatia ... :o))) ... pretože k invalidite nás najskôr privedie sedavý spôsob života.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?